Helena Vondráčková - rozhovor ve slovenštině 26. června 2017 (17:00)„V živote som nezaháľala“
Helena Vondráčková sa nerada obzerá späť, no teraz, ako hovorí, musela. K jej životnému jubileu sa rozbehol kolotoč akcií, koncertov, nahrávok a albumov. Nezaostáva ani hudobné vydavateľstvo Supraphon, ktoré vydáva nádherne spracovaný päťdiskový komplet nazvaný Diamantová kolekce. Práve nad ním sme sa s jubilantkou porozprávali a, ako inak, aj trochu pospomínali..
Začnime prelomovým rokom 1965, keď ste prišli do Prahy, do Divadla Rokoko. Čo to pre vás znamenalo?
Začiatok všetkého. O fungovaní divadla som do tej doby ako začínajúca speváčka nevedela takmer nič. Stala som sa zrazu súčasťou súboru a postupne prenikala do fungovania divadla. A nielen jeho prevádzky. Keď nevystupujete sólovo, musíte byť oveľa presnejšia, vnímať, čo sa okolo vás deje, načúvať. Navyše som bola spevácky samouk, takže som sa vlastne začala učiť aj spievať. Karel Gott mi dal tip na výborného učiteľa spevu, profesora Konstantina Karenina. Za ním som potom chodila niekoľko rokov na Náměstí Míru. Neskôr som pokračovala ešte s ďalšími profesorkami spevu, p. Matouškovou a p. Smolákovou - Svolinskou. V divadle by som si iba ako speváčka určite nevystačila, preto som pracovala aj na svojom pohybovom prejave. Chodila som na hodiny stepu k Frankovi Towenovi. Angažmán v Rokoku pre mňa skrátka znamenal vstup medzi profesionálov.
Pritom ste ale v divadle mali skvelé zázemie s prvotriednymi spolupracovníkmi...
To máte pravdu. Bola som obklopená naozaj tými najlepšími. Zásadnou postavou bol skvelý riaditeľ divadla Darek Vostřel. Vďaka nemu sme mohli často účinkovať v hudobných programoch televízie. Boli to obľúbené relácie, ako napríklad Vysílá studio A, Píseň pro Rudolfa III., rôzne silvestrovské programy a mnoho ďalších. Veľa spolupracoval s režisérom Jaromírem Vaštou, neskôr s Jankem Roháčem. V rádiu to boli predovšetkým Karel Krautgartner a Josef Vobruba, vtedajší dirigenti Orchestru Československého rozhlasu, takže sme veľa natáčali aj tam. Hlavne Pepík Vobruba nám často vyberal repertoár, či už mne, Martě Kubišové, Vaškovi Neckářovi, Waldovi Matuškovi alebo Karlovi Gottovi. Väčšinou mal dobrý nos.
Zdá sa, že všetko bolo perfektné, naozaj bolo?
Pre mňa ako začínajúcu speváčku išlo samozrejme o splnený sen. So všetkými tými úžasnými profesionálmi, ktorých som okolo seba mala, mi ani nič chýbať nemohlo. Zostávalo mať už len potrebnú disciplínu a pokoru. Spočiatku som veľa počúvala a ako som sa postupne oťukávala, prezentovala som i svoj pohľad na vec. To bolo skvelé. No i tak som si vždy nechala poradiť.
Piekli ste spolu ako kolegovia?
Samozrejme áno! Aj v tom bola tá doba úžasná. Vždy sme sa k sebe správali kamarátsky a pomáhali si. Rivalitu sme necítili. Držali sme spolu.
Ako do toho spomínaného stroja zapadli Zdeněk Rytíř, Ota Petřina a Karel Svoboda?
Ako autori rôznych projektov. So Zdeňkem Rytířem som sa stretla práve v Rokoku. Po odchode orchestra Václava Hybše prišiel do divadla s kapelou Mefisto spoločne s Karlem Svobodou. Keď už sa schyľovalo k tomu, že sa s Martou Kubišovou a Vaškom Neckářom osamostatníme, stretli sme Bohuslava Ondráčka, ktorý sa stal naším producentom. Jeho producentské centrum Bob-Serie, ako mu zvykol hovoriť, úzko spolupracovalo s vydavateľstvom Supraphon, kde sme o čosi neskôr vydávali platne už ako Golden Kids. Tento názov vymysleli Zdeněk Rytíř a Boban. Zdeněk bol výborný textár, Boban zas skladateľ. Napísal aj hudbu k jednému z prvých českých muzikálov Gentlemani. Skvelé pesničky písal aj Karel Svoboda. Bol húževnatý, cieľavedomý a väčšina z jeho pesničiek sa stala okamžite hitmi.
Spomenuli ste Gentlemany. Aké boli vaše stretnutia s muzikálom?
Mojimi prvými muzikálovými skúsenosťami boli role vo Filosofské historie a Balada z hadrů. To boli kusy, kde sme sa museli prejaviť nielen ako speváci, ale aj ako herci a tanečníci. Tam som zúročila tréningy v Rokoko, počas ktorých som pracovala na svojom hereckom a pohybovom prejave. Naučila som sa, ako pracovať s priestorom, skrátka ako byť súčasťou celku tak, aby predstavenie klaplo.
Po Novembri 1989 vtrhol na české javiská muzikál Les Misérables, a vy v ňom!
V roku 1992 prišiel Adam Novák s nápadom inscenovať tento svetový muzikál u nás. Majitelia licencie dohliadali na jeho dokonalé spracovanie, preto boli Bídníci prvým muzikálom uvádzaným u nás na naozaj svetovej úrovni. Chvíľku pred tým som práve nahrávala svoj Broadway album. V tej euforickej dobe na začiatku 90. rokov o české pesničky nebol veľmi záujem a nikto z autorov ani veľmi nepísal. Prišla som preto za Vladimírem Popelkou s nápadom na album muzikálových melódií. Vďaka Adamovi Novákovi som na tento album mohla zaradiť aj pieseň z Bídníků, Knížka snů.
Les Misérables teda odštartovali vašu veľkú muzikálovú éru!
Áno. Postupne som dostávala veľa ďalších ponúk. Dostala som šancu v muzikáloch Hello, Dolly v Bratislave, Mona Lisa, Baron Prášil, Kočky, Mama Mia! a v ďalších ... Na mojom novom päťcédečkovom výbere prvýkrát vychádza i pieseň Memory z muzikálu Kočky, s českým textom Michaela Prostějovského. Na spomínanom Broadway albume z 90. rokov mi ju otextoval Eduard Krečmar. Čaká ma tiež účinkovanie v muzikáli Michala Davida a Lou Fanánka Hagena, Muž s železnou maskou, ktorý bude uvedený na jeseň tohto roka v Divadle Broadway. Na albume vychádza prvýkrát moja verzia slávnej piesne As If We Never Said Goodbye z muzikálu Sunset Boulevard autora Andrew Lloyd Webbera s krásnym slovenským textom Michaela Prostějovského „Jednou za život".
A sú tu aj tri nové muzikálové pesničky s textom Zdeňka Borovce. Ten pre vás asi veľa znamenal, je to tak?
Ide o texty k pesničkám, ktoré sme pripravovali na dosku s filmovými melódiami, ktoré som natočila v angličtine. Mali sme plán aj na českú verziu, ale to nakoniec nevyšlo. Tie texty sú nádherné a rozhodne si zaslúžili žiť v pesničkách. Preto som ich nahrala. Zdeněk patril k mojim kľúčovým autorom. Spolupracovala som s mnohými ďalšími textármi. Nikto pre mňa ale neotextoval toľko piesní ako on. Bolo to cez stopäťdesiat textov. Prvý jeho text, ktorý som spievala, bola pesnička Přejdi Jordán. A práve vďaka nemu som v muzikáli Les Misérables dostala rolu Fantine. Neboli sme len kolegovia, ale i priatelia. S ním a jeho ženou sme sa často vídavali. Bol to jeden z najväčších textárov českej populárnej hudby. Ako hold tejto textárskej legende som k jeho nedožitým 85. narodeninám, vo svojom výbere venovala aj celé jedno cd, zložené z piesní s jeho textami.
Späť na javisko. Dá sa povedať, že skúsenosť z Rokoka, vám padla vhod po celú dobu kariéry?
Určite. Predovšetkým v Golden Kids to naozaj platilo. Ako trio sme na seba boli odkázaní oveľa viac než vo veľkom divadelnom súbore. Bola to dokonalá súhra. Boli sme mladí, do všetkého sme mali chuť, hrnuli sme sa do noviniek, hltali sme hudbu z celého sveta. Martin alt, môj soprán a Vaškův tenor spolu krásne ladili. Boli sme skrátka taká báječne uvinutá vianočka. Navyše sme okolo seba mali skvelé zázemie s Bobanem Ondráčkem, Zdeňkem Rytířem a ďalšími. Naša popularita bola obrovská. Dostali sme šancu v zahraničí. Zažiarili sme na festivale MIDEM. Mali sme našliapnuté stať sa svetovými hviezdami. Bohužiaľ, prišiel august 1968 a všetko bolo inak. Aj napriek tomu, že sme spoločne účinkovali len rok a pol, dodnes na tú dobu spomínam ako na ohromné životné obdobie.
Keď sa Golden Kids rozpadli, išli ste na trh viac s vlastnou kožou. Bola to pre vás veľká zmena?
Jedinou skutočnou zmenou bolo vlastne iba to, že som zrazu bola sama za seba, bez toho príjemného zázemia, ktoré sme ako slávne trio mali. S Vaškem sme ešte nejaký čas zostali vo dvojici, a spolupracovali s Bobanem Ondráčkem, Josefem Vobrubou a rovnako veľkým orchestrom, s akým sme jazdili s Golden Kids. Vašek so svojím bratom potom založili vlastnú skupinu Bacily. Ja som začala spievať so skupinou Strýci Luďka Švábenského a s nimi som odišla na svoje najdlhšie trojmesačné turné do Japonska a ZSSR. S kapelou som vydržala sedem rokov. Precestovali sme takmer celý svet. Účinkovali sme v Európe, Kanade, Brazílii a ďalších krajinách.
A začali ste sa stále viac angažovať aj do organizovania koncertov a zájazdov. Bolo to ťažké?
Bolo to síce náročnejšie, no stále som okolo seba mala úžasných spolupracovníkov. Či už to bola kapela alebo môj zbor. Na pódiu som sa tak nemala čoho báť. Na rozdiel od iných speváčok som nemala manažéra. Musela som sa preto dosť oháňať. Vždy som, však mala v blízkosti niekoho, s kým som sa mohla poradiť a kto mi pomáhal. Boban Ondráček, Víťa Hádl, Luděk Švábenský, Martin Kratochvíl, a v mojich začiatkoch aj Josef Vobruba. Tým všetkým naozaj vďačím za veľa. Aj preto tie mená vlastne stále opakujem.
Už od 60. rokov ste mohli jazdiť do cudziny. To je asi pre speváčku motor, môcť sa stretávať a porovnávať so zahraničnou konkurenciou...
Bola to ohromná skúsenosť a zároveň inšpirácia. Jednu dobu sme s Jirkou Kornem veľa pracovali v Nemecku, zažili prípravu a účinkovanie v obrovských show s tisíckami účinkujúcich. Nemecká produkcia totiž do svojich relácií pozývala spevákov a súbory zo zahraničia. To bola obrovská škola. Podobnou školou, ale tiež odrazovým mostíkom k ďalšiemu progresu, boli festivaly. Napríklad v Riu, Tokiu, Aténach, Istanbule. Dnes už väčšina týchto festivalov, vďaka možnostiam, ktoré ponúka internet, vymizla. Pre mňa boli v tom čase festivaly dôležité preto, že som sa mohla stretnúť s dôležitými ľuďmi z brandže. Kontakty do zahraničia vznikali práve tam.
Ako veľmi vám pomáhala znalosť cudzích jazykov?
Tá bola, samozrejme kľúčová. Odmalička som sa učila cudzie jazyky. Dodnes spievam v nemčine, francúzštine, angličtine, ruštine, poľštine. Tiež som spievala maďarsky, taliansky a dokonca aj japonsky. Partneri v zahraničí vždy ocenia fakt, že budem spievať jazykom, ktorému ich publikum rozumie.
Disk s duetami v rámci vášho kompletu sa volá To se nikdo nedoví. Viete povedať, na ktorého z kolegov v duete spomínate najradšej?
To sa vôbec nedá povedať! S každým kolegom bola tá spolupráca príjemná a určitým spôsobom aj zábavná a vtipná. Krásne pesničky som naspievala s Waldou Matuškom, ale aj s Karlom Gottom. Náš prvý duet sa, ak si dobre pamätám, volal S láskou. Nezabudnuteľná bola tiež spolupráca s Richardom Müllerom, Petrom a Mirom Dvorskými. Duety som naspievala aj s ďalšími spevákmi, napríklad s Michalom Davidom, Martinem Maxem alebo Petrem Mukem a mnohými ďalšími. Moje duetové piliere sú však štyri: Golden Kids, Walda Matuška, Karel Gott a Jirka Korn.
Na výbere je i zmes s Karlom Gottom z Carnegie Hall. Dajú sa vaše tamojšie koncerty pokladať za vyvrcholenie vašej kariéry?
Do istej miery áno. Prvýkrát sme s Karlem v Carnegie Hall spievali v roku 2000, to som bola jeho hosťom. Spievala som niekoľko piesní a vďaka môjmu oteckovi sme, predovšetkým pre našich krajanov, naštudovali spoločnú zmes ľudových piesní. Druhýkrát sme v Garnegie Hall v roku 2005 s Karlom spievali už ako rovnocenní partneri. Takže áno, bol to jeden z vrcholov mojej kariéry. Šanca a možnosť zaspievať si v tejto mekke je snom každého umelca.
Spomeniete si, ktoré z vašich projektov boli najnáročnejšie?
Napríklad na natáčanie známej šou Ein Kessel Buntes sme jazdili už týždeň pred natáčaním a od rána do večera skúšali s choreografmi i celým ansámblom. Nielen, že som tam spievala, tancovala, ale ešte aj celú reláciu v nemčine moderovala. To sa nepošťastí každému ... Spomínam tiež na jedno náročné vystúpenie v západonemeckej televízii. S Jirkou Kornem sme vystúpili so zmesou melódií štandardov. Okrem spievania sme aj veľa tancovali, a boli tam aj stepovacie pasáže. Pripravovali sme sa s anglickým choreografom, ktorého nám poskytla televízia. S ním sme dreli celý týždeň v štúdiu, najprv v Čechách, potom ešte v Nemecku. Bola to jedna z najnáročnejších príprav, akú som zažila. Náročné bývali aj natáčania vo východnom Nemecku, kde sme s Jirkom pracovali často. Žiadny podobný pár, ako sme boli my, totiž vtedy v Nemecku, a asi ani v Európe, nebol. Za každým starostlivo pripraveným číslom bolo vždy veľa tvrdej práce.
Disk nazvaný Dlouhá noc mapuje vašu kariéru až do súčasnosti...
Na tomto cd môžete okrem tanečných piesní počuť aj pokojnejšie veci, pesničky šansónového charakteru, napríklad z môjho zatiaľ posledného albumu Dávno vím svý. Vybrala som piesne, ktoré sama považujem za tie najlepšie. Myslím, že každý poslucháč si tu môže nájsť podľa svojho príbehu alebo napríklad nálady svoj obľúbený song. Je to zvukovo, melodicky, textovo i výrazovo veľmi pestrá doska.
Keď sa obzriete za svojimi prvými päťdesiatdva rokmi v šoubiznise, ste pyšná na to, čo ste dokázali?
Nerada bilancujem, radšej sa pozerám dopredu a plánujem, no teraz ma okolnosti prinútili sa obzrieť. Keď vidím z nahrávok, videí i fotiek, kde všade som vystupovala, čo všetko som naspievala, v akých reláciách som účinkovala, koľko som nahrala piesní, albumov a DVD, myslím, že som v živote nezaháľala. Podarilo sa mi tiež presadiť sa v zahraničí, v Nemecku, Poľsku, Rusku, Japonsku, Brazílii. Mám z toho všetkého dobrý pocit a teším sa na ďalšie věci, ktoré ma čakajú, a nebude ich málo...
Začnime prelomovým rokom 1965, keď ste prišli do Prahy, do Divadla Rokoko. Čo to pre vás znamenalo?
Začiatok všetkého. O fungovaní divadla som do tej doby ako začínajúca speváčka nevedela takmer nič. Stala som sa zrazu súčasťou súboru a postupne prenikala do fungovania divadla. A nielen jeho prevádzky. Keď nevystupujete sólovo, musíte byť oveľa presnejšia, vnímať, čo sa okolo vás deje, načúvať. Navyše som bola spevácky samouk, takže som sa vlastne začala učiť aj spievať. Karel Gott mi dal tip na výborného učiteľa spevu, profesora Konstantina Karenina. Za ním som potom chodila niekoľko rokov na Náměstí Míru. Neskôr som pokračovala ešte s ďalšími profesorkami spevu, p. Matouškovou a p. Smolákovou - Svolinskou. V divadle by som si iba ako speváčka určite nevystačila, preto som pracovala aj na svojom pohybovom prejave. Chodila som na hodiny stepu k Frankovi Towenovi. Angažmán v Rokoku pre mňa skrátka znamenal vstup medzi profesionálov.
Pritom ste ale v divadle mali skvelé zázemie s prvotriednymi spolupracovníkmi...
To máte pravdu. Bola som obklopená naozaj tými najlepšími. Zásadnou postavou bol skvelý riaditeľ divadla Darek Vostřel. Vďaka nemu sme mohli často účinkovať v hudobných programoch televízie. Boli to obľúbené relácie, ako napríklad Vysílá studio A, Píseň pro Rudolfa III., rôzne silvestrovské programy a mnoho ďalších. Veľa spolupracoval s režisérom Jaromírem Vaštou, neskôr s Jankem Roháčem. V rádiu to boli predovšetkým Karel Krautgartner a Josef Vobruba, vtedajší dirigenti Orchestru Československého rozhlasu, takže sme veľa natáčali aj tam. Hlavne Pepík Vobruba nám často vyberal repertoár, či už mne, Martě Kubišové, Vaškovi Neckářovi, Waldovi Matuškovi alebo Karlovi Gottovi. Väčšinou mal dobrý nos.
Zdá sa, že všetko bolo perfektné, naozaj bolo?
Pre mňa ako začínajúcu speváčku išlo samozrejme o splnený sen. So všetkými tými úžasnými profesionálmi, ktorých som okolo seba mala, mi ani nič chýbať nemohlo. Zostávalo mať už len potrebnú disciplínu a pokoru. Spočiatku som veľa počúvala a ako som sa postupne oťukávala, prezentovala som i svoj pohľad na vec. To bolo skvelé. No i tak som si vždy nechala poradiť.
Piekli ste spolu ako kolegovia?
Samozrejme áno! Aj v tom bola tá doba úžasná. Vždy sme sa k sebe správali kamarátsky a pomáhali si. Rivalitu sme necítili. Držali sme spolu.
Ako do toho spomínaného stroja zapadli Zdeněk Rytíř, Ota Petřina a Karel Svoboda?
Ako autori rôznych projektov. So Zdeňkem Rytířem som sa stretla práve v Rokoku. Po odchode orchestra Václava Hybše prišiel do divadla s kapelou Mefisto spoločne s Karlem Svobodou. Keď už sa schyľovalo k tomu, že sa s Martou Kubišovou a Vaškom Neckářom osamostatníme, stretli sme Bohuslava Ondráčka, ktorý sa stal naším producentom. Jeho producentské centrum Bob-Serie, ako mu zvykol hovoriť, úzko spolupracovalo s vydavateľstvom Supraphon, kde sme o čosi neskôr vydávali platne už ako Golden Kids. Tento názov vymysleli Zdeněk Rytíř a Boban. Zdeněk bol výborný textár, Boban zas skladateľ. Napísal aj hudbu k jednému z prvých českých muzikálov Gentlemani. Skvelé pesničky písal aj Karel Svoboda. Bol húževnatý, cieľavedomý a väčšina z jeho pesničiek sa stala okamžite hitmi.
Spomenuli ste Gentlemany. Aké boli vaše stretnutia s muzikálom?
Mojimi prvými muzikálovými skúsenosťami boli role vo Filosofské historie a Balada z hadrů. To boli kusy, kde sme sa museli prejaviť nielen ako speváci, ale aj ako herci a tanečníci. Tam som zúročila tréningy v Rokoko, počas ktorých som pracovala na svojom hereckom a pohybovom prejave. Naučila som sa, ako pracovať s priestorom, skrátka ako byť súčasťou celku tak, aby predstavenie klaplo.
Po Novembri 1989 vtrhol na české javiská muzikál Les Misérables, a vy v ňom!
V roku 1992 prišiel Adam Novák s nápadom inscenovať tento svetový muzikál u nás. Majitelia licencie dohliadali na jeho dokonalé spracovanie, preto boli Bídníci prvým muzikálom uvádzaným u nás na naozaj svetovej úrovni. Chvíľku pred tým som práve nahrávala svoj Broadway album. V tej euforickej dobe na začiatku 90. rokov o české pesničky nebol veľmi záujem a nikto z autorov ani veľmi nepísal. Prišla som preto za Vladimírem Popelkou s nápadom na album muzikálových melódií. Vďaka Adamovi Novákovi som na tento album mohla zaradiť aj pieseň z Bídníků, Knížka snů.
Les Misérables teda odštartovali vašu veľkú muzikálovú éru!
Áno. Postupne som dostávala veľa ďalších ponúk. Dostala som šancu v muzikáloch Hello, Dolly v Bratislave, Mona Lisa, Baron Prášil, Kočky, Mama Mia! a v ďalších ... Na mojom novom päťcédečkovom výbere prvýkrát vychádza i pieseň Memory z muzikálu Kočky, s českým textom Michaela Prostějovského. Na spomínanom Broadway albume z 90. rokov mi ju otextoval Eduard Krečmar. Čaká ma tiež účinkovanie v muzikáli Michala Davida a Lou Fanánka Hagena, Muž s železnou maskou, ktorý bude uvedený na jeseň tohto roka v Divadle Broadway. Na albume vychádza prvýkrát moja verzia slávnej piesne As If We Never Said Goodbye z muzikálu Sunset Boulevard autora Andrew Lloyd Webbera s krásnym slovenským textom Michaela Prostějovského „Jednou za život".
A sú tu aj tri nové muzikálové pesničky s textom Zdeňka Borovce. Ten pre vás asi veľa znamenal, je to tak?
Ide o texty k pesničkám, ktoré sme pripravovali na dosku s filmovými melódiami, ktoré som natočila v angličtine. Mali sme plán aj na českú verziu, ale to nakoniec nevyšlo. Tie texty sú nádherné a rozhodne si zaslúžili žiť v pesničkách. Preto som ich nahrala. Zdeněk patril k mojim kľúčovým autorom. Spolupracovala som s mnohými ďalšími textármi. Nikto pre mňa ale neotextoval toľko piesní ako on. Bolo to cez stopäťdesiat textov. Prvý jeho text, ktorý som spievala, bola pesnička Přejdi Jordán. A práve vďaka nemu som v muzikáli Les Misérables dostala rolu Fantine. Neboli sme len kolegovia, ale i priatelia. S ním a jeho ženou sme sa často vídavali. Bol to jeden z najväčších textárov českej populárnej hudby. Ako hold tejto textárskej legende som k jeho nedožitým 85. narodeninám, vo svojom výbere venovala aj celé jedno cd, zložené z piesní s jeho textami.
Späť na javisko. Dá sa povedať, že skúsenosť z Rokoka, vám padla vhod po celú dobu kariéry?
Určite. Predovšetkým v Golden Kids to naozaj platilo. Ako trio sme na seba boli odkázaní oveľa viac než vo veľkom divadelnom súbore. Bola to dokonalá súhra. Boli sme mladí, do všetkého sme mali chuť, hrnuli sme sa do noviniek, hltali sme hudbu z celého sveta. Martin alt, môj soprán a Vaškův tenor spolu krásne ladili. Boli sme skrátka taká báječne uvinutá vianočka. Navyše sme okolo seba mali skvelé zázemie s Bobanem Ondráčkem, Zdeňkem Rytířem a ďalšími. Naša popularita bola obrovská. Dostali sme šancu v zahraničí. Zažiarili sme na festivale MIDEM. Mali sme našliapnuté stať sa svetovými hviezdami. Bohužiaľ, prišiel august 1968 a všetko bolo inak. Aj napriek tomu, že sme spoločne účinkovali len rok a pol, dodnes na tú dobu spomínam ako na ohromné životné obdobie.
Keď sa Golden Kids rozpadli, išli ste na trh viac s vlastnou kožou. Bola to pre vás veľká zmena?
Jedinou skutočnou zmenou bolo vlastne iba to, že som zrazu bola sama za seba, bez toho príjemného zázemia, ktoré sme ako slávne trio mali. S Vaškem sme ešte nejaký čas zostali vo dvojici, a spolupracovali s Bobanem Ondráčkem, Josefem Vobrubou a rovnako veľkým orchestrom, s akým sme jazdili s Golden Kids. Vašek so svojím bratom potom založili vlastnú skupinu Bacily. Ja som začala spievať so skupinou Strýci Luďka Švábenského a s nimi som odišla na svoje najdlhšie trojmesačné turné do Japonska a ZSSR. S kapelou som vydržala sedem rokov. Precestovali sme takmer celý svet. Účinkovali sme v Európe, Kanade, Brazílii a ďalších krajinách.
A začali ste sa stále viac angažovať aj do organizovania koncertov a zájazdov. Bolo to ťažké?
Bolo to síce náročnejšie, no stále som okolo seba mala úžasných spolupracovníkov. Či už to bola kapela alebo môj zbor. Na pódiu som sa tak nemala čoho báť. Na rozdiel od iných speváčok som nemala manažéra. Musela som sa preto dosť oháňať. Vždy som, však mala v blízkosti niekoho, s kým som sa mohla poradiť a kto mi pomáhal. Boban Ondráček, Víťa Hádl, Luděk Švábenský, Martin Kratochvíl, a v mojich začiatkoch aj Josef Vobruba. Tým všetkým naozaj vďačím za veľa. Aj preto tie mená vlastne stále opakujem.
Už od 60. rokov ste mohli jazdiť do cudziny. To je asi pre speváčku motor, môcť sa stretávať a porovnávať so zahraničnou konkurenciou...
Bola to ohromná skúsenosť a zároveň inšpirácia. Jednu dobu sme s Jirkou Kornem veľa pracovali v Nemecku, zažili prípravu a účinkovanie v obrovských show s tisíckami účinkujúcich. Nemecká produkcia totiž do svojich relácií pozývala spevákov a súbory zo zahraničia. To bola obrovská škola. Podobnou školou, ale tiež odrazovým mostíkom k ďalšiemu progresu, boli festivaly. Napríklad v Riu, Tokiu, Aténach, Istanbule. Dnes už väčšina týchto festivalov, vďaka možnostiam, ktoré ponúka internet, vymizla. Pre mňa boli v tom čase festivaly dôležité preto, že som sa mohla stretnúť s dôležitými ľuďmi z brandže. Kontakty do zahraničia vznikali práve tam.
Ako veľmi vám pomáhala znalosť cudzích jazykov?
Tá bola, samozrejme kľúčová. Odmalička som sa učila cudzie jazyky. Dodnes spievam v nemčine, francúzštine, angličtine, ruštine, poľštine. Tiež som spievala maďarsky, taliansky a dokonca aj japonsky. Partneri v zahraničí vždy ocenia fakt, že budem spievať jazykom, ktorému ich publikum rozumie.
Disk s duetami v rámci vášho kompletu sa volá To se nikdo nedoví. Viete povedať, na ktorého z kolegov v duete spomínate najradšej?
To sa vôbec nedá povedať! S každým kolegom bola tá spolupráca príjemná a určitým spôsobom aj zábavná a vtipná. Krásne pesničky som naspievala s Waldou Matuškom, ale aj s Karlom Gottom. Náš prvý duet sa, ak si dobre pamätám, volal S láskou. Nezabudnuteľná bola tiež spolupráca s Richardom Müllerom, Petrom a Mirom Dvorskými. Duety som naspievala aj s ďalšími spevákmi, napríklad s Michalom Davidom, Martinem Maxem alebo Petrem Mukem a mnohými ďalšími. Moje duetové piliere sú však štyri: Golden Kids, Walda Matuška, Karel Gott a Jirka Korn.
Na výbere je i zmes s Karlom Gottom z Carnegie Hall. Dajú sa vaše tamojšie koncerty pokladať za vyvrcholenie vašej kariéry?
Do istej miery áno. Prvýkrát sme s Karlem v Carnegie Hall spievali v roku 2000, to som bola jeho hosťom. Spievala som niekoľko piesní a vďaka môjmu oteckovi sme, predovšetkým pre našich krajanov, naštudovali spoločnú zmes ľudových piesní. Druhýkrát sme v Garnegie Hall v roku 2005 s Karlom spievali už ako rovnocenní partneri. Takže áno, bol to jeden z vrcholov mojej kariéry. Šanca a možnosť zaspievať si v tejto mekke je snom každého umelca.
Spomeniete si, ktoré z vašich projektov boli najnáročnejšie?
Napríklad na natáčanie známej šou Ein Kessel Buntes sme jazdili už týždeň pred natáčaním a od rána do večera skúšali s choreografmi i celým ansámblom. Nielen, že som tam spievala, tancovala, ale ešte aj celú reláciu v nemčine moderovala. To sa nepošťastí každému ... Spomínam tiež na jedno náročné vystúpenie v západonemeckej televízii. S Jirkou Kornem sme vystúpili so zmesou melódií štandardov. Okrem spievania sme aj veľa tancovali, a boli tam aj stepovacie pasáže. Pripravovali sme sa s anglickým choreografom, ktorého nám poskytla televízia. S ním sme dreli celý týždeň v štúdiu, najprv v Čechách, potom ešte v Nemecku. Bola to jedna z najnáročnejších príprav, akú som zažila. Náročné bývali aj natáčania vo východnom Nemecku, kde sme s Jirkom pracovali často. Žiadny podobný pár, ako sme boli my, totiž vtedy v Nemecku, a asi ani v Európe, nebol. Za každým starostlivo pripraveným číslom bolo vždy veľa tvrdej práce.
Disk nazvaný Dlouhá noc mapuje vašu kariéru až do súčasnosti...
Na tomto cd môžete okrem tanečných piesní počuť aj pokojnejšie veci, pesničky šansónového charakteru, napríklad z môjho zatiaľ posledného albumu Dávno vím svý. Vybrala som piesne, ktoré sama považujem za tie najlepšie. Myslím, že každý poslucháč si tu môže nájsť podľa svojho príbehu alebo napríklad nálady svoj obľúbený song. Je to zvukovo, melodicky, textovo i výrazovo veľmi pestrá doska.
Keď sa obzriete za svojimi prvými päťdesiatdva rokmi v šoubiznise, ste pyšná na to, čo ste dokázali?
Nerada bilancujem, radšej sa pozerám dopredu a plánujem, no teraz ma okolnosti prinútili sa obzrieť. Keď vidím z nahrávok, videí i fotiek, kde všade som vystupovala, čo všetko som naspievala, v akých reláciách som účinkovala, koľko som nahrala piesní, albumov a DVD, myslím, že som v živote nezaháľala. Podarilo sa mi tiež presadiť sa v zahraničí, v Nemecku, Poľsku, Rusku, Japonsku, Brazílii. Mám z toho všetkého dobrý pocit a teším sa na ďalšie věci, ktoré ma čakajú, a nebude ich málo...
| zdroj: | SUPRAPHON / SOUL FOR SHOW |
| autoři: | text: Alan Rohan, Mgr. Adriána Čahojová foto: SUPRAPHON |
| Tweet |
Další články žánru Pop
Vratko Rohoň ze skupiny INEKAFE odhaluje svou nejsrdečnější píseň: Skladbu Keď odchádza niekto věnoval svým prarodičům
Slovenská poppunková legenda INEKAFE přichází s novinkou, která míří přímo do srdce. Nová skladba Keď odchádza niekto je vůbec nejosobnějším počinem v dosavadní historii kapely. Hudbu i text napsal frontman Vratko Rohoň, který píseň věnoval svým prarodičům. Vznikl k ní i mimořádně emotivní videoklip.
Shoda poroty a publika posunula do finálovek pouze jedno hudební jméno
Tradiční čas pro již třetí základní kolo Múzy 2025 nadešel ve čtvrtek 30.10.2025. Soutěžní večer v Divadle pod lampou měl na programu pětici účinkujících, tentokrát v sólových písničkářských stylech. Je pravda, že klubový prostor se výrazně nezaplnil, přesto si sem hosté cestu našli a to mnohdy i z poměrně velké vzdálenosti. Vystupující nenechávali nic náhodě a každý dvacetiminutový set měl svůj příběh, svojí atmosféru.
ROZHOVOR | Jan Vytásek vydává album Trochu jinak
Zpěvák, skladatel a muzikant Jan Vytásek má za sebou další velký milník – nové album s příznačným názvem Trochu jinak, které vyšlo 24.10. 2025. Deska, která vznikala s odstupem a klidem, jaký si dnešní doba moc často nedopřává, nabízí pohled na svět i hudbu z jiného úhlu. Povídali jsme si o inspiraci, o lidech, kteří na albu zanechali svou stopu, i o tom, proč někdy musíme zpomalit, abychom zase slyšeli sami sebe.
Z pěti kapel dvě postupují - takové bylo druhé základní kolo Múzy 2025
Ve čtvrtek večer 23.10.2025 se v plzeňském Divadle pod lampou uskutečnilo druhé vyřazovací kolo 32. ročníku hudební soutěže amatérských kapel Múza. V něm se o postup do finálových soubojů ve dvou kategoriích utkala pětice formací, přičemž se názor publika s výrokem poroty při vyhodnocení opět neshodly. Akce se těšila podpoře početného obecenstva, které vytvořilo skvělou atmosféru každé jednotlivé sestavě, jejíž jméno se na lineupu objevilo.
Český mejdan s Impulsem roztančil pražskou O2 arenu! Devátý ročník oslavil s Michalem Davidem, Marií Rottrovou, Markem Ztraceným, Pal'em Haberou, Xindlem X, kapelou Jelen a rekordní návštěvností!
Fanoušci skvělé české i slovenské popové, rockové i folkrockové muziky se po roce opět sešli v pražské O2 areně. Předposlední říjnovou sobotu tam totiž vypukl devátý ročník oblíbeného Českého mejdanu s Impulsem a byla to jízda! O hvězdnou sestavu nebyla nouze.
Sušická Sokolovna ožila koncertní vzpomínkou na skladatele a hudebníka Karla Svobodu
Ještě světu šanci dej je název nového projektu, v němž se dostávají mezi fanoušky známé songy geniálního skladatele Karla Svobody. Moderátorství a hlavně pěvecká stránka představení patřila smíšenému duu Pavlíně Ďuriačové a Lukáši Randákovi. Hudebně pak dva výrazné vokály doprovodil Taneční orchestr Black Tower, který dával každé skladbě osobitou tvář. Úterní koncert 14.10.2025 byl podpořený samotnou Vendulou Svobodovou Pizingerovou a těšil celkem slušné návštěvě usazené na pohodlných židlích ve čtrnácti řadách. Akce se tak zařadila k těm úspěšným, kterými se jako organizátor může pochlubit Rock Agency, podepsaná pod spíše ostřejšími hudebními událostmi.
Český mejdan s Impulsem se po roce opět vrátí do pražské O2 areny! Devátý ročník oslaví s Michalem Davidem, Marií Rottrovou, Jelenem, Markem Ztraceným i speciálním hostem
Největší oslava české a slovenské muziky už klepe na dveře. Ano, tušíte správně. Řeč je o Českém mejdanu s Impulsem, který již podeváté rozezní O2 arenu. Rádio Impuls slaví krásné 26. narozeniny a o hvězdné gratulanty nebude nouze!
Další rozhovory
ROZHOVOR | Jan Vytásek vydává album Trochu jinak
Zpěvák, skladatel a muzikant Jan Vytásek má za sebou další velký milník – nové album s příznačným názvem Trochu jinak, které vyšlo 24.10. 2025. Deska, která vznikala s odstupem a klidem, jaký si dnešní doba moc často nedopřává, nabízí pohled na svět i hudbu z jiného úhlu. Povídali jsme si o inspiraci, o lidech, kteří na albu zanechali svou stopu, i o tom, proč někdy musíme zpomalit, abychom zase slyšeli sami sebe.
Malý rozhovor s Jarkem Filgasem ex frontmanem hudebních skupin Argema a Premier
Rozhovor je zaměřený na jeho hudební cestu, tvorbu i osobní reflexe.
Bára Zemanová & BAND vyjeli na letní tour. Zvou na Footfest i na oslavy 10 let pivovaru Raven!
Plzeňská zpěvačka Bára Zemanová se vydala se svou kapelou na letní tour po slavnostech a festivalech. Jak si letní rockovou jízdu užívají a na jaké akce zvou své posluchače, na to jsme se zeptali přímo Báry.
Rozhovor s Elvisem Vladimírem Lichnovským po jeho vystoupení na Dne obce Hať.
Elvis Vladimír Lichnovský, jeden z nejvýraznějších českých představitelů krále rock’n’rollu, zavítal koncem června do Hatě, kde rozzářil pozdně noční stage během Dne obce.
V rozhovoru se ohlíží za atmosférou koncertu, vzpomíná na své začátky s „elvisovskou“ pódiovou personou a přibližuje, jak se po téměř třech dekádách v roli Elvise mění jeho přístup k vystupování.
Díky!Fest 2025 - rozhovor s kapelou UDG
Dalším z interpretů letošního ročníku Díky!Festu je stálice mnoha letních i klubových pódií parta UDG. Zeptali jsme se ještě před festivalem na několik otázek, jak se na něj kluci připravují, těší, ...
Díky!Fest 2025 - rozhovor s pořadatelem Martinem Janotou
Letošní ročník Díky!Festu je již 3. ročníkem tohoto zajímavého festivalu a my jsme vyzpovídali pořadatele Martina Janotu. Těšte se na zajímavý rozhovor, jak se plánuje, připravuje a realizuje podobný festival.
Proč právě Kastelán? To nám v live interview prozradil známý český herec Jarda Plesl a frontman Septic People Lexa Fedorov!
Dříve než proběhly první vteřiny natáčení, měli jsme tu možnost vytvořit live interwiev, ve kterém jsme vyzpovídali právě Jardu Plesla a frontmana Septic People – Alexe „Lexu“ Fedorova.